7. novembra sme sa my, deviataci, pod vedením pani učiteľky Bockovej a pani učiteľky Kostíkovej vybrali na exkurziu do Osvienčimu. Po niekoľkohodinovej ceste sme si urobili krátku zastávku v kráľovskom meste Krakov, kde sme si prezreli sídlo poľských kráľov - Wawel. Ani pochmúrne novembrové počasie nám nepokazilo náladu a plní očakávania sme sa tešili na cieľ našej cesty - Osvienčim.
Mali sme veľké šťastie, pretože v ten istý deň bolo v Osvienčime 20 slovenských autobusov a okrem nás iba 3 školy mali výklad v slovenčine. Šťastie na sprievodcu znamená veľa. Naša sympatická sprievodkyňa nám porozprávala príbehy, ktoré mnohých z nás dohnali až k slzám. Je priam neuveriteľné, čo dokážu urobiť ľudia ľuďom, akí krutí dokážu byť. Aj vďaka ľudskej ľahostajnosti a nevšímavosti sa napáchalo zlo neuveriteľných rozmerov. Dôkazom takejto ľahostajnosti je Osvienčim. Nemci dávali poľským mestám a dedinám nemecké názvy. Tak sa z Osvienčimu stal Auschvitz a z Brezinky Birkenau.
Dozvedeli sme sa pre koho a za akým účelom bol vyhladzovací tábor postavený. Tábor Auschwitz vyrástol na mieste bývalých kasární. Väzňov pri odchode a príchode z práce vítal nápis „Arbeit macht frei” (Práca oslobodzuje). V „zdravotníckom zariadení“ doktor Mengele vykonával svoje šialené pokusy, pri „stene smrti” bolo zastrelených mnoho väzňov. Vo vitrínach a za sklenenými tabuľami sme videli autentické pozostatky po väzňoch. Boli to kúsky vlasov, nenápadné dreváky spôsobujúce oškieranie a následné ochorenia chodidiel, kufre s menami pôvodných majiteľov, zvyšky detského oblečenia, hygienického vybavenia či kuchynského náradia, ktoré nič netušiaci Židia, Poliaci či Rómovia so sebou priniesli v nádeji na lepší život.
Do koncentračného tábora Birkenau (Auschvitz II) vzdialeného necelé 3 kilometre od Osvienčimu sme sa odviezli autobusom. Poznávacím znamením tohto tábora je železničná trať prechádzajúca vchodovým tunelom do areálu a končiaca niekoľko desiatok metrov za ním. Tam boli postavené už iba kremačné pece.
Tu sme nevideli predmety za sklenenými vitrínami, ale polonahnité pozostatky z rozpadnutých barakov a komínov, v ktorých sú zachované červotočmi napadnuté drevené „postele“ väzňov, rozpadnuté betónové latríny pokryté pavučinami, plesňou napadnuté steny s pozostatkami kresieb pre deti. V Birkenau pracovali väzni až do úplného vyčerpania.
Koncentračný tábor Auschwitz I a Auchwitz – Birkenau sa stali symbolom holokaustu a genocídy z obdobia druhej svetovej vojny. Dozvedeli sme sa, že presný počet obetí nie je známy. Odhaduje sa, že približne 1,1 milióna ľudí bolo v tábore zavraždených, asi 900-tisíc bolo deportovaných hneď po príchode do plynových komôr. Na následky neľudských životných podmienok zahynulo na podvýživu a rozšírené choroby približne 250-tisíc zajatcov. Z územia dnešného Slovenska bolo do koncentračného tábora deportovaných približne 70 000 osôb. Drvivá väčšina z nich sa nikdy nevrátila.
Exkurzia do Osvienčimu bola poučná a zaujímavá. Zanechala v nás hlboké stopy. Sú veci, ktoré proste nejde pochopiť. Musíte počítať s nechcenými myšlienkami, ktoré vás budú sprevádzať po celý deň a zachráni vás od nich až zmena miesta. Každý z nás by si mal uvedomiť, že všetko, čo sa stalo, spôsobil človek a môže sa to kedykoľvek zopakovať.
G. Kostíková a Z. Zdziebková, žiačky 9.A triedy
Go galérie Osvienčim - múzeum krutosti boli pridané fotografie.
