„Keď moja pani učiteľka oznámila, že som pozvaná do prezidentského paláca k pani prezidentke do Bratislavy, mala som z toho super pocit.
Po príchode do Bratislavy sme si objednali hotel, v ktorom sme prespali a ráno sme sa vybrali k palácu. Pri vstupe nás čakala kontrola. Jedna pani sa nás pýtala, ktorá sme kategória a ako sa voláme. Stačilo len povedať a pustili nás dnu. Tam nás čakala ďalšia kontrola. Kontrolovali nám kabelky, prešli sme cez prístroj, ktorý sa nachádza aj na letisku. Keď skontrolovali všetkých, vybrali sme sa po schodoch, na ktorých bol červený koberec, hore do miestnosti, kde sme sa mali stretnúť s pani prezidentkou. Rodičia s nami nemohli ísť, museli na nás čakať dole. Do miestnosti, kde nás bolo 54 detí, prišli vojaci čestnej stráže. Keď sa spustila pieseň, ktorá mi pripomínala hymnu, hneď som spozornela. Vojaci otvorili dvere, ktorými vošla pani prezidentka. Povedala nám krátky príhovor a potom nám položila pár otázok. Nakoniec sme si niektorí urobili s ňou fotku a keďže sa pani prezidentka ponáhľala, pretože hneď po nás mala ešte maturantov, tak nám povedala milé slová na rozlúčku a odišla. Jedna pani nám ešte porozdávala podpísané fotky a všetci sme išli naspäť k rodičom. Odišli sme z prezidentského paláca a pomaly sme vyrazili na cestu domov. Bol to úžasný zážitok, na ktorý asi nikdy nezabudnem.“
Viktória Grobárová, 7.B
„Po náročnej ceste a po príchode do Bratislavy som sa už nevedela dočkať pani prezidentky. Pred palácom som už bola veľmi napätá, kedy ju už uvidím. Avšak najskôr som musela prejsť dôkladnou bezpečnostnou kontrolou. Bezpečnosť bola v paláci na prvom mieste.
Palác vo mne vzbudzoval rešpekt. Vyzeralo to tam ako z rozprávky, prekvapili ma koše, ktoré boli zladené do zlata. Keď sa už konečne otvorili dvere a za zvukov dôstojnej hudby vstúpila pani prezidentka, naskočili mi zimomriavky.. Pani prezidentka mala pre nás pripravené krásne slová, ktorými sa nám prihovorila. Rovnako sme sa prihovorili aj my jej a poďakovali sme sa jej za pozvanie, aby cítila, že si to skutočne vážime. Spomedzi všetkých detí sme si doniesli knižku na podpis len ja a Vika. Bola som vďačná, že mi to pred odchodom napadlo, pretože práve preto sa teraz môžem s úsmevom pozerať na podpis s venovaním od našej pani prezidentky. Okrem podpisu a množstva zážitkov som si doniesla aj fotky, na ktorých je s nami aj pani prezidentka. Bolo mi veľkou cťou, že som si s ňou stihla urobiť aj osobnú selfie, na ktorej sme len my dve.
Po odchode z paláca sa vo mne stretli viaceré emócie. Cítila som radosť a vďačnosť, rovnako ako aj obrovskú úctu a rešpekt. Doteraz sa snažím spracovať všetky zážitky a pocity, ktoré to vo mne zanechalo. Budem si na ne ešte veľmi dlho pamätať. Dokonca si dovoľujem povedať, že na ne nikdy nezabudnem.“
Aneta Drugová, 8.C
