Svet sa možno zastavil preto, aby sme v sebe objavili ľudskosť...
Takúto myšlienku som poslala žiakom 8. ročníka, lebo ma zaujíma, ako to, čo sa okolo nás deje, vnímajú naše deti. My dospelí si množstvo informácií dokážeme vyhodnotiť racionálne, ale deti vnímajú svet viac prostredníctvom emócií. Som príjemne prekvapená, že ani našim žiakom nie je ľahostajné, kde a ako budú žiť oni aj ďalšie generácie. Máme šikovné a múdre deti, o čom svedčia aj dve úvahy našich žiačok (ale je ich oveľa viac). Oplatí sa ich nielen prečítať, ale najmä sa zamyslieť.
Mgr. Anna Fröhlichová
* * *
Čas rýchlo letí. Ani sa nenazdáme a život nám pretečie pomedzi prsty ako voda. Mali by sme si začať uvedomovať, čo je v živote dôležité a všímať si krásne veci okolo seba.
Rodičia chodia do práce. Nemajú čas byť so svojou rodinou. Celý život strávia v práci, aby ich rodina mala z čoho žiť, ale nemyslia na to, že aj keď ich rodina bude bohatá, nebude šťastná. Deti potrebujú tráviť čas so svojimi rodičmi, ísť niekedy na výlet alebo sa úprimne porozprávať.
Koronavírus všetkých spojil, ale niektorých aj rozdelil. Donútil nás zamyslieť sa nad dôležitými hodnotami v živote, ako je láska, zdravie, priateľstvo... Otvoril nám oči.
Na Zemi nebudeme večne a smrti sa nevyhneme, aj keby sme veľmi chceli. Týka sa každého jedného z nás. Smrť si nevyberá či sme bohatí, chudobní, starí, mladí, alebo aké máme postavenie. Počká si každého jedného. Celý život sa niekam ponáhľame. Raz za čas by sme sa mali zastaviť a poobzerať sa, aké veľké bohatstvo nás obklopuje. Pokochať sa krásou prírody, načúvať jej a nie ju ničiť. Príroda sa vždy dokáže sama brániť. Teraz sa bráni zase. Vyvinula si nové zbrane proti svojim nepriateľom. A kto sú tí nepriatelia? Je to ľudstvo. Nedokázali sme spolunažívať s prírodou.. Vyrubujeme lesy, zabíjame zvieratá pre zábavu a ubližujeme našej planéte. Z prírody by sme si mali brať len to, čo potrebujeme pre život, a nie byť chamtiví a okrádať ju. Príroda nepatrí nikomu.
Koronavírus sa objavil a zaútočil. Zastavil prevádzku veľkých fabrík a tovární. Zatvoril nás do domov, aby sa naša matka Zem mohla uzdraviť a regenerovať. Pomôže nám táto situácia pochopiť, že Zem je len jedna a mali by sme si ju chrániť? Alebo sa koronavírus bude musieť vracať každý rok? A kedy konečne pochopíme, že nás nezabíja koronavírus, ale my sami našou ľahostajnosťou a bezohľadnosťou?
V niektorých ľuďoch sa objavila skrytá ľudskosť a spoznali samých seba. A čo tí ostatní?
Adela Nováková, 8.B
* * *
Je ozaj veľmi zvláštne, ako dokáže človek z minúty na minútu všetko zmeniť.
31. 12. 2019 sme všetci čakali, kedy hodiny konečne ohlásia polnoc, no keby sme vedeli, ako nastupujúci rok zmení svet, až takí šťastní by sme neboli.
Koncom roka sa vyskytli prvé prípady novej nákazy. Nikto to nebral vážne. Ale každý deň pribúdalo viac a viac ľudí s týmto ochorením. Pomaly sa tento vírus dostával ďalej za hranice Číny. Dostal sa do Kórey, Japonska, Ruska, Nemecka, Anglicka a ďalších krajín, kde sa nakazilo veľké množstvo ľudí a mnohých to stálo aj život. Koronavírus sa dostal nakoniec aj na Slovensko. Nikto nečakal, aká vážna táto situácia bude, pretože sme sa doteraz s niečím takým nikdy nestretli. Stále pribúdali nové prípady, situácia sa zhoršovala a opatrenia sa sprísňovali. Uvedomili sme si, že na takúto situáciu nie sme pripravení. Rúška boli potrebné pre každého z nás, ale keďže sme ich mali nedostatok, museli sme si ich šiť sami. Medzi Slovákmi sa našli ľudia s veľkým srdcom, ktorí šili rúška a nosili ich pre zdravotníkov, policajtov, vojakov – hrdinov tejto doby. Koronavírus nám možno niečo zobral, ale veľa nás naučil. Naučil nás žiť bez obchodov, bez stáleho lietania po svete, dal nám čas na našu rodinu, naučil nás pomáhať najmä tým, ktorí sú najzraniteľnejší, naučil nás viac si chrániť svoje zdravie i zdravie našich blízkych. Naučil nás tým správnym hodnotám. Mnohí ľudia nakupovali starším, aby sa nevystavili nebezpečenstvu, vešali rúška na ploty, nechávali ich na lavičkách alebo ich rozdávali. Vďaka zastaveniu fabrík sa vyčistilo ovzdušie, rieky a Zem tak získala kúsok slobody.
Pevne verím, že sa na svete viac takáto choroba neobjaví a nezoberie nám to najvzácnejšie, čo máme. Hovorí sa, že človek si uvedomí, čo má, až keď to stratí. Len neviem... Je tento vírus dostatočne silný na to, aby ľudstvo zmúdrelo?
Alexandra Sofia Majerníková, 8.B
